HANA HEGEROVÁ
O Hane
Písal: Jiří Černý, hudobný kritik a priateľ
Vyše štyridsať rokov sme si vykali. Ale oslovoval som ju jej pravým menom Carmen. Napísal som o nej mnoho rozkošatených článkov i stroho faktografických textov na obaly platní. Archívne zložky o Hane Hegerovej, som mal preplnené výstrižkami a fotkami.
Schovával som si tam i pohľadnice, odkazy a pracovné poznámky s jej veľkým, vysokým písmom, nezvykle skloneným doľava. Prvý raz ma zaujalo v nápise u nej doma na dverách: „Urob niekomu dobre, oserie ti plot.“ To už bola slávna, na stene visel jej portrét od maliara Jana Brychtu a na skrinke mala festivalovú cenu z Poľska.
Vynikajúco varila, pekne sa s ňou pilo, rada sa smiala na celé kino. Vtedy bývala v garsónke na Velvarskej ulici v Prahe, v dome plnom hercov. Chválila Stellu Zázvorkovú a jej múdrosť. Zo spevákov vždy s najväčším obdivom hovorila o Jacquovi Brelovi, ktorého fotografiu mala na pianíne; vraj aby na ňu dával pozor.
V Paríži videla i Beatles, nikdy sa tým však nevychvaľovala. Keď sme raz večer počúvali z rádia ich pieseň Michelle, len si nad tou krásou povzdychla. Až potom nad Honey Pie sa rozrečnila, že by to robila inak než Helena Vondráčková i Naďa Urbánková, skôr ako smútok za swingom, ktorý zmizol.
Hana Hegerová však nikdy nič od Beatles nenaspievala, rovnako ako napríklad neinterpretovala Vysockého Jankovité koně, i keď ich pre ňu Pavel Kopta preložil jemnejšie, než ich chrapľavo spieval moskovský herec. A takisto sa neodvažovala na žiadny text o otcovi, pretože se bála, že by ju premohla spomienka na toho jej, Jána Farkaša.
Carmen – po manželovi Hegerová, len v prvom filme s matkiným priezviskom Čelková – mi občas nenápadne dávala rady do života. Muža robia nohavice a topánky. K dáme sa nechodí ani o minútu skôr. A neje sa predtým hrianka s cesnakom. Takisto nie je nutné neustále zabávať spoločnosť. Prečo Július Satinský takmer nehovorí? „Pretože je šťastne ženatý.“
Život pre umenie
Zo zahraničia vždy niečo priviezla svojmu jedinému synovi Maťkovi, ktorý žil s otcom v Bratislave a neskôr, v roku 2015, zomrel. U mňa si všimla, že mám rád výrazné tenké čiary čiernych fixiek. Urobila mi nimi veľkú radosť. A ešte väčšiu kockovanou modrozelenou kravatou. Nikdy ma kravaty nebavili, ale táto veľmi. Časom som si zvykol, že na rozdiel od väčšiny subriet skutočne chce počuť i to, čo sa mi na jej koncerte nepáči. Raz som jej o tom napísal dvojstránkový list. Že by mala menej hovoriť a viac spievať, neľpieť toľko na presnej príprave a kdesi čosi. Výsledok? Požiadala ma, aby som jej produkoval budúci album.
V priebehu roka 1983 sme sa schádzali, preberali pesničky od Jaromíra Nohavicu, Karla Plíhala, Jiřího Cerhu, Zdeňka Mertu, proste mladších autorov. Telefonovali sme si, dokonca dodali do Supraphonu hrubý návrh – až sme zistili, že to nikdy nedorobíme. Že si v tomto bode nie sme súdení.
Hovoril som si, že chyba je v puntičkárskej Carmen, že s ňou za rok nezostaví album nikto. Až dovtedy, než sa prirútil démon Petr Hapka s hotovou zostavou svojich melódií i textov Michala Horáčka. A šansoniérka, povestná tým, ako si každú pesničku musí pred nahrávaním dlho, väčšinou roky, odspievať na koncertoch, natočila celého Potměšilého hosta raz-dva.
V ankete Zlatá nota 1988 vďaka nemu dostala vari všetky mysliteľné ceny okrem kategórie začínajúcich spevákov. A konečne mala aj hit, čo sa spieva po krčmách: Levandulovú.
Ani knižku o Carmen písať nebudem. „Ja viem. Vy to napíšete, až keď umriem,“ posmievala sa vlastne nám obom. Lenže ja si ani nie som istý, čo o Carmen viem a neviem. Pred jej slávnym koncertom v Národnom divadle by som sa stavil, že si pripraví každú sekundu. A ona potom, strhnutá výkonom Radůzy, dlho a zajakávajúc vyzývala ľudí, aby si takú báječnú pesničkárku šli niekam vypočuť.Urobila dobre Radůze, sebe, hudbe, nám všetkým.Poznal som ju v hodinách slávy v Národnom a vo Vinohradskom divadle i pred letným turistickým publikom v júlovej parížskej Olympii. Naučila ma trochu rozumieť francúzskym šansoniérom, ale na domáce opakovanie mi s nimi radšej pár platní priamo venovala. Vďaka nej som zblízka videl aj to, že takzvaný život pre umenie po desaťročí v garsónkovej samote, akokoľvek preduševnenej obrazmi a knihami, sa často podobá Sizyfovmu údelu. I pre takú silnú ženu, akou Hana Hegerová musela byť.
Raz mi povedala, že jej najväčším honorárom sú poslucháči. Kto niekedy vystupoval pred ľuďmi a dával im ako ona všetko, čoho bol schopný, vie, o čom hovorila.
Chcela byť baletkou alebo herečkou
Na začiatok ju pomyselné sudičky obdarovali nadmieru. Carmen Farkašová sa narodila 20. októbra 1931 ako jedináčik do veľmi významnej bratislavskej rodiny. Otec Ján Farkaš sa postupne stal riaditeľom Tatra banky a generálnym tajomníkom Slovenskej odborovej jednoty súkromných úradníkov.
Matka Margita, rodená Čelková, sa mohla pochváliť šľachtickým rodokmeňom starým vyše štyristo rokov a erbom so sovou prestrelenou šípom. Kto verí na blahodarnosť národnostných miešaní, musel nad Carmen zajasať: starý otec Farkaš bol Maďar, starý otec Čelko Slovák, krumlovská babička Farkašová, rodená Kladrubská, mimochodom, z rodu niekdajšej slávnej krasokorčuliarky, Češka a vodňanská babička Čelková, rodená Rothbauerová, bola Nemka.
Carmen posielali do nemeckej materskej školy, na francúzštinu a trikrát do týždňa k majstrovi Relskému na baletnú prípravu v Národnom divadle. S deťmi hrala po nemecky chlapca Hansa v rozprávke Hans und Gretchen, v balete Oskara Nedbala Z pohádky do pohádky v podrepe „tancovala“ trpaslíka. Len ku klavíru ju mama dostávala ťažko.
V dvanástich rokoch musela Carmen s baletom skončiť pre diagnostikovanú nedomykavosť chlopní, ale to život u Farkašovcov nenarušilo. Carmen si tancovala a hrala divadlo i doma, kým babička Čelková si ďalej vykladala pasians a počúvala pri tom svoje obľúbené opery. Nakoniec, podľa tej najslávnejšej navrhla vnučke meno. Carmen Farkašová – to znelo. Ale nie po vojne, v roku 1945.
Farkašovci bývali na rovnakom poschodí ako Machovci a vedelo sa, že Alexander Mach, minister vnútra slovenského štátu, bol s Jánom Farkašom kamarát už od dvadsiatych rokov a že spolu zakladali Hlinkovu gardu. Na Slovensku síce na rozdiel od českých krajín komunisti prehrali prvé povojnové voľby, ale už v roku 1947 Husákovými intrigami vyrvali moc víťaznej Demokratickej strane a uväznili svojich ideových odporcov. Mach unikol povrazu len vďaka svojej chorobe, Farkaša neskôr zavreli tiež.
Farkašovcom sa rozpadlo i manželstvo a Carmen sa s mamou sťahovala do Piešťan a Hurbanova. V Komárne ju nechali zmaturovať, ale na vysokú školu sa pre rodinný pôvod nedalo ani pomýšľať. Ešte na gymnáziu si zahrala Jessie v školskom predstavení Ruské otázky od Konstantina Michajloviča Simonova a potom už išla rovno do komárňanských strojární. Chvíľu tam robila úradníčku, chvíľu vštepovala učňom ekonómiu a politickú výchovu.
Odtiaľ sa s pomocou prekvapujúco osvieteného kádrováka mohla prihlásiť do dvojročného divadelného kurzu pri Štátnom konzervatóriu v Bratislave. Učili ju i Ladislav Chudík a Fero Dibarbora. Ešte než v roku 1953 doštudovala a dostala angažmán v žilinskom Divadle Petra Jilemnického, ako zaujímavý typ padla do oka režisérovi Jiřímu Krejčíkovi. Po chvíli váhania jej zveril titulnú úlohu dedinskej ženy vo filme Frona.
Príbeh z kolektivizácie Slovenska – nie celkom čierno-biely – sa natáčal dlho a produkcia jej platila takmer ročné bývanie v pražskom hoteli Palace. Film išiel v roku 1954 do kín s jej umeleckým menom Hana Čelková. V tom roku porodila syna Matúša, vzala si režiséra Dalibora Hegera, a hoci sa neskôr rozviedli, zostala už navždy Hanou Hegerovou.
Okamžite jej sľúbili zmluvu
Počas päťročného angažmánu v Žiline účinkovala v jedenástich inscenáciách. „Hrali sme všetci všetko, hlavné úlohy i komparz,“ spomínala. Začala konverzačne náročnou grófkou z hry Dobrodružstvo pri obžinkoch od kňaza a buditeľa Jána Palárika, končila Lídou Matysovou, hlavnou postavou Takej lásky od Pavla Kohouta. V repertoári mala i Ostrovského Neskorú lásku (Ľudmila), Krylovov Módny tovar (Anuška), Šrámkovo Leto (Stáza) alebo Calderónovu Lásku v rožnom dome (Doňa Klára).
V tom čase si na ňu dvakrát znovu spomenul film. Previerka lásky režiséra Jozefa Medveďa jej síce priniesla hlavnú, ale zabudnuteľnú úlohu. Budúci držitelia Oscara Elmar Klos s Jánom Kadárom jej vo svojej komornej romanci Tam na konečné zverili vedľajšiu úlohu; hlavnú hrala študentka žurnalistiky Eva Očenášová.
Až do roku 1957 nikomu nenapadlo, že by herečka Hegerová mala aj spievať, hoci temným, zrnitým a prierazným altom musela byť nápadná už vtedy. Na jednom súkromnom večierku jej vzácny hlas predsa len nenechala bez povšimnutia vtedajšia populárna speváčka Alica Farkašová. Potom sa ozval i kapelník Juraj Berczeller a v lete si Hegerová zaspievala v bratislavskej Tatra revue. Bolo to niečo medzi šansónom a džezom. Okamžite jej sľúbili zmluvu. Vzala si kvôli tomu ročné voľno zo Žiliny.
Rokovanie sa však naťahovalo, a tak to v núdzi skúsila na konkurze do práve založeného súboru v pražskom Rokoku. Vzali ju a dali jej dvakrát viac, než mala v Žiline. Bolo načase; prišla s jediným kufrom, v peňaženke 1400 korún. Matke divadelného kolegu Ota Žebráka bola vďačná za bývanie v núdzovom nevykurovanom domčeku pre stavebných robotníkov v Dejviciach.
Rokoko vzniklo z pražských divadiel malých foriem skôr než Zábradlí i Semafor, ale tvár hľadalo dlho. Určite po celý čas pôsobenia Hegerovej, v rokoch 1958 až 1961. V predstaveniach Vykradeno, Vzhůru po Rio Botičo, Bapopo i Tartuffe II podľa väčšiny kritikov Hegerová najmä spevácky vyčnievala, hoci popri výborných pesničkách Šlitra a Koptu musela zvládať aj songy mŕtvo narodené.
Sama si na svojich obľúbených francúzskych rozhlasových staniciach našla Milorda, svetový hit Edith Piaf. Zohnala si platňu, dala ju i s českým prekladom Pavlovi Koptovi a od neho dostala prvý zo skvostov, aké potom v jej kariére žiarili až do textárovej smrti v roku 1988. V novinách prvý raz padli slová o „znamenitom šansoniérstve“. O jej herectve sa takmer nehovorilo. Začiatkom 60. rokov ešte dostala tri filmové roly, ale samé malé: prostitútku Vandu v Policajnej hodine režiséra Otakara Vávru, cigánku v snímke Vojtěcha Jasného Přežil jsem svou smrt a choreografku v Neděli ve všední den, ktorú natočil Félix Máriássy.
Z Rokoka do Semaforu
V deň, keď mala dvadsaťsedem rokov, sa v Balkán grile zoznámila s režisérom Jánom Roháčom. Werichov obľúbenec pôsobil po návrate z bruselského Expa a úspechu Laterny Magiky vari ešte elegantnejšie a sebavedomejšie než predtým. Roháč potom šesť rokov s Hegerovou žil, často i spolupracovali. Odhovoril ju od návratu do Žiliny a z Rokoka ju priviedol do Semaforu.
V roku 1961 tam ešte v plnej sláve zastihla Evu Pilarovú i Waldemara Matušku. V druhom pásme o Zuzane, teda Zuzana je zase sama doma, sa presadila i vedľa nich; aj tým, že zostala sama sebou. Nezaprela v sebe hereckú disciplínu, ktorá bola pre šansoniérsku interpretáciu piesňových mikrodrám ešte potrebnejšia než improvizačná komediálnosť, na akú sa v divadlách malých foriem dbalo najviac. Hegerová každý song vypracovala do všetkých zvukových i pohybových detailov. „Ja som ako herečka bola naučená, že postava sa musí vytvoriť,“ poznamenala.
Po tom, čo Semafor opustili Pilarová s Matuškom a pod politickým nátlakom i Eva Olmerová, ešte viac vynikla dôslednosť a presvedčivosť Hegerovej v postave Anny Boleynovej zo Šiestich žien. Najrešpektovanejší vtedajší kritik Lubomír Dorůžka konštatoval „príklon niektorých čísel k nevtieravej a nie takej jednoduchej forme šansónu“ a „rozdiel medzi scénickou skúsenosťou Hany Hegerovej a niektorými ďalšími výkonmi značne neprofesionálnej úrovne“.
Trochu mimo mediálnej pozornosti Hegerová hosťovala v Alhambre, luxusnom kabarete západoeurópskeho strihu na Václavskom námestí v Prahe. Tam ju aj prvý raz počul Bruno Coquatrix, šéf parížskej Olympie. Ak jeho, ktorý zažil Milorda nespočetnekrát s Edith Piaf, zaujala svojou verziou Hegerová, mohol to pre ňu byť prvý krok k splneniu veľkého sna: prieniku na frankofónnu scénu.
Vrcholom pražského pôsobenia Hegerovej sa v roku 1963 stalo predstavenie Zuzana není pro nikoho doma. I keď „tretia Zuzana“ zároveň odštartovala kariéru Karla Gotta. Ako uliata padla šansoniérke najmä pieseň Z mého života. Suchý so Šlitrom ju napísali pôvodne pre Olmerovú, ta však znovu upadla do komunistickej nepriazne.
Sám život tak síce potvrdil, že slogan „přišlo předsevzetí napravit chyby minula“ vystihol pokrytectvo vládnucich „kulturtrégrov“ presne, lenže Olmerová ho už na platňu nenaspievala. Záverečné „vlezte mi klidně všichni na záda“ sa i v podaní Hegerovej zadieralo pod kožu a mohlo byť chápané aj ako spochybnenie vtedajších nádejí v reformovateľnosť režimu.
Osudový muž
V tom roku sa Hegerová vďaka režisérovi Karlovi Kachyňovi dočkala i svojej najsilnejšej filmovej roly. Jej zdevastovaná robotníčka v snímke Naděje, kde hrala s alkoholikom stvárneným Rudolfom Hrušínským, zažala svetielko na konci tunela pre podobných vydedencov, ku ktorým sa socialistická spoločnosť nechcela hlásiť.
Naděje dostala na festivale v argentínskom Mar del Plata cenu za réžiu a Hegerová v súkromí i na verejnosti mnohokrát vďačne spomínala na Hrušínskeho, ako jej pred kamerou pomáhal. V duchu možno verila, že si ju všimnú iní režiséri.
V Semafore si počas päťročného angažmánu v rokoch 1961 až 1966 najviac užila divadelných dosiek podľa svojej chuti dvakrát: ako teta z Liverpoolu v džezovej opere Dobře placená procházka (nasledovala filmová podoba od Miloša Formana) a po boku Miroslava Horníčka v Recitálu H + H. Režíroval ho Ján Roháč. Hegerovej sa tu s ním pracovalo najlepšie, ale ich vzťah už bol na konci. Rozsypal sa pri natáčaní filmu Kdyby tisíc klarinetů z roku 1964, keď celý štáb býval v Karlových Varoch, kým ona denne dochádzala do Kynžvartu zo svojich koncertov v Nemecku.
Nevšímať si Roháčove vedľajšie vzťahy odmietla. I tak pre ňu zostal osudovým mužom a iného už nikdy nehľadala. Odvtedy postupne slabla mylná, hoci rozšírená predstava, že Hegerovú ako umelecký typ vytvoril Roháč.
Kto ju poznal zblízka, vedel, že ako si dokázala nájsť skladateľa (napríklad dvadsaťjedenročného Petra Hapku), textára, dramaturgov a kostýmy, ako si po svojom zariadila malé byty na Velvarskej ulici i na Staromestskom námestí, ako si vyberá priateľov, tak sa dokáže rozhodnúť i pre režiséra; napríklad nečakane pre míma Ladislava Fialku.
Pri skúškach na Zábradlí mu vraj povedala: „Nič mi nehovorte, len sa na mňa dívajte a svieťte.“ Bolo to tridsať rokov predtým, než k nám so svojimi „len svietenými“ réžiami dorazil kontroverzný Američan Robert Wilson.
Ak môžem hovoriť sám za seba, až do príchodu Zuzany Navarovej a jej následníčky Radůzy som v českej populárnej hudbě nepoznal takú naskrz samostatnú interpretku, akou bola Hana Hegerová. Navzdory tomu, že sama nekomponovala ani netextovala.
Divadlo milovala
Jej mimodivadelná, výhradne koncertná kariéra sa začala odchodom zo Semaforu, trvala štyridsaťpäť rokov, obsiahla pätnásť štátov a šesť jazykov a skončila sa 10. augusta 2011, keď Hegerová pre trvalé zdravotné ťažkosti zrušila jesenné koncerty a rozhodla sa už samostatne nevystupovať, iba ako hosť. Splnila, čo povedala sedemnásť rokov predtým Ferovi Feničovi: „Veľmi dúfam, že spoznám, kedy má byť môj posledný koncert.“Želanie mať na jubilejnom koncerte nasvietené sochy sa jej teda nesplnilo. A nielen to. Ani po niekoľkých stážach a vystúpeniach vo Francúzsku sa zhodou mnohých okolností – vrátane pouličných bojov v Paríži v roku 1968 a okupácie Československa vojskami Varšavskej zmluvy – nikdy naplno nepresadila vo francúzskom prostredí. Čo by zrejme rada vymenila za vyznamenanie od Francúzskej akadémie a iné vyznamenania, rovnako ako za impozantné úspechy na nemeckých, rakúskych či švajčiarskych pódiách, kde ju recenzenti niekoľkokrát stavali i nad Juliette Grécovú alebo Giselu Mayovú, vyzdvihovali jej pôvodnosť a prirovnávali ju k Edith Piaf.
Nikdy sa na dlhší čas nestala herečkou, hoci sa tou túžbou netajila. „Veľmi rada by som hrala. Hoci v päťdesiatej piatej alternácii. Ja slávu ako herečka nepotrebujem, ale divadlo milujem,“ hovorila.
Nie som si ani istý, či niekedy aspoň tušila, čo pre svojich poslucháčov a divákov vykonala tým, že vo filmovej či televíznej pesničke alebo videoklipe spojila najcennejšie prvky svojich mnohých talentov.
